29 Říj Rozhovor s Martionom Hollým: Duševné zdravie
Ľudia väčšinou neprídu za psychiatrom alebo klinickým psychológom kvôli tomu, že by sa chceli poradiť, či je všetko v poriadku. Väčšinou prídu až keď je niečo zle a očakávajú, že dostanú nejakú diagnózu. Z toho plynie, z môjho pohľadu, rada: Radšej konzultovať zbytočne, ako neskoro.
MUDr. Martin Hollý
MUDr. Martin Hollý je uznávaný psychiater a sexuológ, ktorý má za sebou roky skúseností a mnoho odborných publikácií. Má absolvovaný výcvik v individuálnej aj skupinovej psychoterapii, a tiež aj radu akreditovaných psychoterapeutických workshopov (logoterapia, progresívna relaxácia atď.). Dvadsaťšesť rokov pôsobil v Psychiatrickej liečebni Bohnice v Prahe, pričom štrnásť rokov z toho ju viedol ako riaditeľ. Vo svojej ambulantnej praxi sa venuje psychiatrickej, sexuologickej a psychoterapeutickej práci. Vo svojej práci používa kombináciu farmakoterapie a podpornej psychoterapie s dynamickým orientovaním. Od roku 2021 je jednou z kľúčových postáv prebiehajúcej reformy psychiatrickej starostlivosti v Českej republike. V súčasnosti pôsobí v Rehabilitačnej nemocnici Beroun. V nasledujúcom rozhovore si môžete prečítať jeho odpovede na rôzne otázky o duševnom zdraví či problémoch.
Čo robiť, ak sa niekto z našich blízkych prejavuje nenormálne, ale on sám to tak nevidí? Potrebuje podľa vás psychológa alebo psychiatra, alebo si aspoň pripustiť, že to, čo robí, nie je normálne, ale on sám to tak nevidí?
Jedným zo základných príznakov veľkej časti duševných porúch je, že neexistuje to, čomu hovoríme náhľad. To znamená, že ten človek si neuvedomuje, že je niečo v neporiadku. U niektorých porúch je to priamo súčasťou príznakov. U niektorých porúch je to dané tým, že ten stav sa rozbieha počas mesiacov, a je tam fenomén “pomaly varenej žaby”. Že keď sa pomaly rozvíja depresia, tak sa s ňou vlastne nejako učím žiť, a je otázkou, kde je tá hranica, kedy proste prestanem fungovať. Ale často si ten obraz sveta mením tak, že mi to stále síce príde ako zvláštne, ale zároveň akoby normálne, pretože to nie je zo dňa na deň.
Čo s tým, keď má väčšina ľudí psychické problémy? Ako sa s tým vysporiadať? Ako prežiť dobrý život, aj keď mám psychické problémy?
Musím tomu ten život nejako prispôsobiť. K akémukoľvek ochoreniu je možné pristupovať ako k nejakému hendikepu. To znamená, že v niečom ma to obmedzuje, v niečom mi to ale na druhú stranu môže dávať väčší rozhľad a väčšiu empatiu. Dobrým príkladom sú ľudia, ktorí si prežijú panický atak, stav náhlej úzkosti, často bez veľkých alebo identifikovaných príčin, kedy naraz príde záchranka, pretože človek to prežíva tak, že si myslí, že má infarkt. Často ho zviera na hrudi. Prejde si tým kolobehom - EKG, všetci ho ukľudnia, dostane tabletku nejakého anxiolytika a ukľudní sa. Ľudia po tomto prežitku často vnímajú ako hendikep, že nemôžu ísť do tých emočne napätých situácií. Na druhú stranu sa v nich vytvorí obrovský potenciál empatie k ľuďom, ktorí sú úzkostní.
Vždy je teda dobré hľadať, a niekedy je to o aktívnom hľadaní toho, čo mi ten stav dáva, a nie iba toho, čo mi berie. A na základe toho voliť tú životnú cestu, pretože moja vnútorná spokojnosť sa skladá z tej jednoduchej rovnice: realita, ktorú žijem, a z toho odoberiem tie očakávania. Takže keď je očakávanie príliš veľké, a realita ho nedosahuje, tak je spokojnosť v mínuse. Alebo naopak, ak mám primerané očakávania, tak ich realita môže prekonať. Tie očakávania tvorím s istou mierou sebapoznania.
Ak si vezmem interval štrnástich dní, a väčšinu dní mám problém so spánkom, prebúdzam sa s pocitom veľkého smútku, ak mi nechutí jesť, začnem významne pochybovať o sebe a svojich schopnostiach alebo trpieť pocitom skľúčenosti... Tak je to niečo, čo by ma malo viesť k tomu, skúsiť konzultovať svoj duševný stav s odborníkom.
Keď má niekto problémy, s ktorými bojuje, pomôže mu, keď žije s človekom, ktorý má podobné problémy? Platí to, že vo dvojici to ide ľahšie? Alebo je tu väčšie riziko, že jeden sťahuje druhého?
Na to nie je paušálna odpoveď. Existujú pekné príbehy ľudí, ktorí majú podobné problémy, spoznali sa počas liečenia a žijú šťastný, produktívny život, a keby zostali každý sám, tak je to stopercentne horšie. A máme aj také príbehy, kedy to spoločné trápenie bolo tak veľké, že to neviedlo k tomu, že prežili šťastný život. Často to závisí aj na tom kontexte okolia, nie je to iba o tých dvoch. Vo všeobecnosti si myslím, že by sme sa k tomu nemali stavať s predsudkami. To znamená, že ak vzniká vzťah, či už partnerský alebo kamarátsky medzi ľuďmi, ktorí majú nejaké problémy, tak by sme to nemali apriorne vylučovať a prisudzovať tomu ten neúspech, pretože veľa ľuďom práve toto pomohlo. To, že dvom sa to tiahne lepšie, platí, pretože osamelosť je jednou z najvýznamnejších zložiek psychických ale aj telesných porúch. Ide v podstate o to, aby súčet toho trápenia a chýbania, ktoré nám ten vzťah dáva, nebol taký veľký, aby presiahol tie pozitíva alebo to, čo nám ten vzťah dáva.
Pokiaľ má duševné problémy niekto v rodine, mal by som sa začať pozorovať?
Máme duševné poruchy, pri ktorých je celkom vysoká miera toho, čo robia gény. Najväčšia danosť rodinne alebo genealogicky je u schizofrénie. Je tam významný genetický vklad, ale nie je úplný. A potom máme poruchy, kde to skoro vôbec nedokážeme vypozorovať, napríklad úzkostné alebo fobické, pretože je to veľmi minimálne. Vždy je teda dobré sústrediť sa na to, čo si v tých génoch nesieme, ale zároveň vedieť, že vždy si nesieme iba nejaký potenciál. Takže nejde až tak o to, niečo na sebe pozorovať, ale o to, starať sa o seba a svoje duševné zdravie v rámci preventívnych opatrení.
Radšej konzultovať zbytočne, ako neskoro.
Pokiaľ má duševné problémy niekto v rodine, mal by som sa začať pozorovať?
Máme duševné poruchy, pri ktorých je celkom vysoká miera toho, čo robia gény. Najväčšia danosť rodinne alebo genealogicky je u schizofrénie. Je tam významný genetický vklad, ale nie je úplný. A potom máme poruchy, kde to skoro vôbec nedokážeme vypozorovať, napríklad úzkostné alebo fobické, pretože je to veľmi minimálne. Vždy je teda dobré sústrediť sa na to, čo si v tých génoch nesieme, ale zároveň vedieť, že vždy si nesieme iba nejaký potenciál. Takže nejde až tak o to, niečo na sebe pozorovať, ale o to, starať sa o seba a svoje duševné zdravie v rámci preventívnych opatrení.
Opäť záleží na tom, o aký duševný problém alebo akú duševnú poruchu sa jedná. Keď sa bavíme o demencii, tak asi prvýkrát, keď zablúdite a netrafíte domov. V tomto ohľade je asi dobré povedať, že narozdiel od toho, ako celý čas vravím o nejakom kontinuu alebo fázach a hraniciach, tak to, že nespím jednu noc, nemusí byť problém.
Ale ak si vezmem interval štrnástich dní, a väčšinu dní v rámci tohto intervalu mám problém so spánkom alebo sa prebúdzam s pocitom veľkého smútku a neschopnosti vyliezť do toho sveta, ak mi väčšinu dní z tých štrnástich dní vôbec nechutí jesť alebo jem iba preto, že sa hovorí, že je to potrebné, a začnem významne pochybovať o sebe a svojich schopnostiach a trpieť pocitom skľúčenosti, tak je to niečo, čo by ma malo viesť k tomu, skúsiť konzultovať svoj duševný stav s odborníkom. Alebo ak vidím alebo počujem niečo, o čom ostatní hovoria, že to nevidia alebo nepočujú, tak je to tiež niečo, čo by ma malo viesť k vyhľadaniu konzultácie.
Ja to často prirovnávam k tomu, že keď idem na EKG, teda na vyšetrenie srdca, tak k tomu nemám nejaké zásadné dôvody, trebárs sa viacej zadýchavam alebo tak. Môže to byť vlastne široká škála príznakov, ktoré k tomu vedú, ale nejdem tam s tým, že tam niečo nájdu, ale s tým, aby mi potvrdili, že je to srdce v poriadku. A to často nefunguje v prípade duševného zdravia, kedy ľudia väčšinou neprídu za psychiatrom alebo klinickým psychológom kvôli tomu, že by sa chceli poradiť, či je všetko v poriadku. Väčšinou prídu až keď je niečo zle a očakávajú, že dostanú nejakú diagnózu. Z toho plynie, z môjho pohľadu, rada: Radšej konzultovať zbytočne, ako neskoro.
