Je to jednoduché. Bol by to slogan: „Neber to jedlo tak vážne“. Týmto mottom sa už tri roky riadi celý projekt @tojidlo a volá sa tak aj kniha (Neber to jídlo tak vážně), ktorú som vydala.

Tento projekt vznikol ako reakcia na zážitky z fitness prostredia, z ktorého som pochádzala, v ktorom boli silno zakorenené pravidlá týkajúce sa stravy a démonizovali sa určité potraviny alebo skupiny potravín. Preto som začala tvoriť na sociálnych sieťach, kde som chcela do tejto témy vniesť isté odľahčenie. Moje myšlienky zároveň dosť súvisia s ortorexiou, čo nie je úplne známa porucha príjmu potravy. Ide o poruchu, keď dotyční uprednostňujú len „čistú stravu“ a nepripúšťajú, že by mohli zjesť čokoľvek, čo je označené nálepkou „ nezdravé”. To však v živote nie vždy ide. Občas sa ocitneme v situáciách, keď sa nedá jesť úplne zdravo, napríklad na oslavách. V rámci ortorexie sa to potom rieši tak, že sa dotyčný za konzumáciu zlého jedla trestajú napríklad prehnaným pohybom. S týmto som sa v minulosti dosť často stretávala a prišlo mi ľúto, že títo ľudia sa začali báť jedla, pričom by malo byť potešením. 

Myslím si, že začína byť obvyklejším. Svojimi názormi sa rozhodne nesnažím zľahčovať dôležitosť zdravej stravy, ale usilujem sa posilňovať naše rozhodnutia, pretože vo chvíli, keď si niečo zakazujeme, tak jediné, na čo budeme myslieť, je tá pizza, ktorú si „nesmieme“ dať. A keď potom budeme pred ňou stáť, tak jediné, čo budeme chcieť urobiť, bude zjesť ju celú a hneď. To však nie je správne. Mali by sme jesť zdravo, pretože chceme jesť zdravo. Keď si teda posilňujeme vôľu tohto rozhodnutia a nedémonizujeme pizzu ako niečo zlé, úplne v pokoji môžeme nechať polovicu pizze s tým, že sme už dosť najedení a uspokojení. Ďalšie jedlo môže byť nutrične bohaté. Neznamená to však, že by sme pizzou nejakým spôsobom porušili náš režim. Pokojne môže patriť do nášho jedálneho lístka, ale nemali by sme zabúdať na to, že ak sa chceme cítiť dobre a zdravo, mala by prevažovať nutrične bohatá strava.

Keby sme mali diétnu kultúru k niečomu prirovnať, tak je to taký jednorožec, ktorý nám ponúka rýchle, nie vždy lacné riešenia v podobe rôznych produktov a programov na chudnutie a detoxikáciu atď. Vraví nám, že vo chvíli, keď si toto zaobstaráme, budeme šťastní. Vnucuje nám myšlienku, že ak ten produkt nebudeme mať, nebudeme štíhli, a teda ani šťastní. Problémom diétnej kultúry je, že je to stále opakujúci sa cyklus, pretože vždy sa objaví nový jednorožec, ktorý príde na novú, ešte unikátnejšiu a účinnejšiu vec, ktorú chceme vyskúšať, pretože to, čo sme skúšali doteraz, samozrejme, nefungovalo. Zacyklíme sa v diétnych úskaliach, sme zúfalí, vytvárame si nezdravý vzťah k jedlu a všetko je to akurát tak biznis.

Možno to niekoho prekvapí, ale v podstate tak často, ako chcem. Neznamená to, že mám na ňu chuť každý deň, ale viem, že keď budem chcieť,

Než som si prešla touto názorovou zmenou, celý môj deň sa točil okolo toho, kedy budem jesť, čo budem jesť a ako to budem jesť… Odvtedy, čo sa dívam na jedlo inak, sa mi veľmi uľavilo. Môžem zamestnávať svoju hlavu úplne inými vecami, a napríklad na oslavách či iných udalostiach sa cítim oveľa uvoľnenejšie, pretože sa kvôli jedlu necítim pod tlakom. Zmena myslenia v oblasti stravovania ma teda ovplyvnila aj v iných sférach môjho života.