Posudzovanie je jednou s našich ľudských vlastností. Či chceme alebo nie, robíme to v rôznej miere všetci. Vedome alebo nevedome. Na základe čoho vznikajú naše domnienky? Čo ovplyvňuje to, aké súdy vynášame nad ostatnými? Určite nás ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme, tradície a hodnoty, ktoré vyznávame, naše životné skúsenosti, množstvo a pravdivosť informácií, ktoré k danej situácii alebo človeku máme, vlastné nastavenie (pozitivizmus, negativizmus). Každý máme iné rozmedzie posudzovania.

„Čo nemeníš, to si vyberáš.“ Táto veta na mňa koncom minulého roka vyskočila niekoľkokrát. Tak som sa zamyslela nad jej pravdivosťou. Snažila som sa zachytiť všetky možné „ALE“, ktoré môžu človeku napadnúť v súvislosti s jej obsahom. Sú veci, ktoré ovplyvniť môžeme, a sú veci, ktoré ovplyvniť...

Už sa neviem dočkať ako si oddýchnem, užijem si s rodinou alebo priateľmi. Nazbieram krásne a veselé zážitky. Počasie bude dokonalé, mám toľko plánov. Presne viem, ako to bude vyzerať. Všetci budú spokojní a ja s nimi. Musí, veď si za to platím, čakám na to celý rok. ? Naplánovať si dokonalú dovolenku zvládne asi väčšina z nás. Ako to, že sa do nej potom vkradne hromada stresu a nervozity?

Komunikácia je v akomkoľvek vzťahu mimoriadne dôležitá. V rodine samozrejme tiež. Každý člen rodiny, vrátane detí, má svoje túžby, potreby, pocity. Nedostatok komunikácie vedie k rôznym domnienkam a následne k nedorozumeniam. Nie každý však dokáže definovať, sformulovať a následne dostatočne vyjadriť svoje potreby a pocity nahlas. Najmä introvertné typy ľudí prežívajú skôr svoj vnútorný svet, a komunikácia je pre nich trochu problém. Je ich veľa aj medzi deťmi.

Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je ako pôda, v ktorej rastie strom. Ak je plná živín a vlahy, vyrastie nádherný košatý, pevný a silný strom. Podobne je to aj s rodinným zázemím, ktoré rodičia dieťaťu vytvárajú.  Rodina a vzťahy v nej, sú prvým vzorom a modelom toho ako fungujú medziľudské vzťahy, aká je mužská a ženská rola. Zážitky, ktoré si dieťa z rodiny odnáša, ovplyvňujú celý jeho život. Tento vzorec, model alebo akési „naprogramovanie“ potom prenáša do svojho ďalšieho života. Od rodičov sa učí ako sa správať k svojmu okoliu, k priateľom, rodičom, širšej rodine, cudzím ľuďom, ženám, mužom, svojmu partnerovi či partnerke a vlastným deťom. Ale aj k sebe samému.

Opäť sú tu. Pre mnohých, pravdepodobne najmä ženy, čas stresu. V poslednej dobe sa našťastie o tomto období hovorí viac. Riešime skutočné hodnoty ako sú rodina, pokoj a láska. Koľko z toho sme však schopní pretaviť do reality? Sme schopní odolať tlaku zo strany obchodníkov, očakávaní všetkých okolo a aj našich detí? V roku 2002 odborníci z Knox University urobili výskum s názvom „Čo sú to Veselé Vianoce“

Každý rodič má svoj spôsob komunikácie aj výchovy. Väčšinou ho prevezme z rodiny, v ktorej vyrastal, lebo tento spôsob denne zažíval. Tento spôsob sa stal jeho programom pre výchovu vlastných detí. Napriek tomu, že sme si asi každý z nás vraveli, že sa nikdy nebudeme chovať ako náš otec či matka, že svojim deťom nič také neurobíme, často naša prvá reakcia býva presne podľa vzoru našich rodičov.

„Mamíí, mamíí!“ môj štvorročný syn je schopný na mňa takto volať aj sto krát do minúty. A zakaždým z iného dôvodu. Veselé činorodé dieťa, pre ktoré je svet plný vzrušujúcich zážitkov a podnetov, o ktoré sa okamžite musí so mnou podeliť. Potrebuje byť neustále niečím zamestnaný a samozrejme spolu so mnou a pri mne. Varím, umýva mi zemiaky, triedi šošovicu alebo keď sa nedá prispieť, tak aspoň pchá tie malé pršteky do cesta.

Empatia je schopnosť predstaviť si, ako sa cíti niekto iný v konkrétnej situácii, a na základe toho prispôsobiť svoju reakciu. Nejde o prejav ľútosti. Ide o pochopenie, že v tomto momente sa ten druhý človek cíti úplne inak ako ja. Pochopenie a prejavenie empatie je výsledkom mnohých sociálno-emočných zručností, ktoré sa rozvíjajú v prvých rokoch života dieťaťa. Medzi najdôležitejšie faktory patrí...