22 Zář Rozhovor s Michaelou Duffkovou: Zápisník alkoholičky
„Abstinencia je celoživotná cesta a zároveň jediný liek na to, ako sa zbaviť závislosti.”
Michaela Duffková je mladá žena a mamička, ktorá sa bez ostychu predstavuje ako abstinujúca alkoholička. O svojej skúsenosti napísala knihu Zápisník alkoholičky a následne založila stacionár na liečbu závislých od alkoholu, ktorý otvorila v júni v roku 2021. Ako sa stalo, že sa z večerného pohárika vína stala závislosť od viac než litra a pol denne, a ako takýto problém riešiť?
Vaša závislosť sa vystupňovala pomerne rýchlo. Ako sa to stalo?
Bola som po pôrode prvého dieťaťa. Tá situácia bola pre mňa niečo úplne nové, a aj keď spoločnosť vníma novopečené mamičky ako šťastné, je potrebné uvedomiť si, že u každej z nich prebieha veľa hormonálnych a psychických zmien. Rovnako to bolo i u mňa. Keď sa pozriem na to spätne, moje psychické rozpoloženie nebolo dobré. Myslím si, že práve preto som spadla do toho tak rýchlo. Zistila som totiž, ako veľmi mi alkohol pomáha zahnať tento môj stav.
Spomenuli ste, že sa u Vás nenaplnila predstava „šťastnej mamičky“. Ako ste vnímali to obdobie?
Dcérku sme pôvodne s manželom neplánovali. Chcela som si založiť rodinu až vtedy, keď budeme mať domček a stabilné zázemie. Nakoniec všetko dopadlo inak. Musela som prerušiť školu, bývali sme u svokrovcov… Načasovanie nebolo skrátka najlepšie. Keď som zistila, že som tehotná, všetky pôvodné očakávania zmizli, i keď som to tak zatiaľ nevnímala. A potom sa už všetko na zlomenú psychiku len nabaľovalo. Samozrejme, nechcem klamať, že som chytila pohárik do ruky prvýkrát až po pôrode. Pila som už aj za študentských čias, ale primerane. Už som však vedela, čo alkohol dokáže – že mi pomôže odviesť myšlienky a aspoň na chvíľu zaženie nenaplnené očakávania.
Kedy ste zistili, že sa snažíte zahnať stres a tlak vínom?
V prvých chvíľach som si nehovorila, že zapíjam stres. Skrátka som bola v nejakom rozpoložení a večer som si dala pohár vína, aby som si oddýchla a potlačila nepríjemné myšlienky. No veľmi rýchlo som prepadlatomu, ako to na mňa pôsobilo – necítila som stres ani frustráciu zo sklamania.
Nechytila som pohárik do ruky prvýkrát až po pôrode. Pila som už za študentských čias, ale primerane. Už som však vedela, čo alkohol dokáže – že mi pomôže odviesť myšlienky a aspoň na chvíľu zaženie nenaplnené očakávania.
Ako to pokračovalo?
Po nejakom čase sa mi stávalo, že som sa občas dosť opila. Všimli si to svokrovci. Myslím si, že keby to bol manžel, ktorý by prišiel s tým, že je to už asi problém, s ktorým by sa malo niečo robiť, tak by sme to možno riešili skôr. Keď mi však začali vyčítať pitie manželovi rodičia, v podstate cudzí ľudia, ktorí ma poznali iba veľmi krátko, nechcela som to od nich vôbec prijať. Naopak, skôr som im vzdorovala.
Ako u Vás závislosť postupovala?
Celkovo som pila vyše troch rokov. Moja spotreba najviac vzrástla počas prvého roka a pol. Vtedy som sa z pohárika dostala napríklad na liter a pol vína za večer. Na tejto úrovni som sa nejaký čas držala. Lenže potom to začalo gradovať a vypila som napríklad dva a pol litra za večer. Keď to bolo už naozaj zlé, pila som nielen víno, ale občas i nejaký tvrdý alkohol. Vtedy som mávala hrozné stavy, väčšinou som úplne odpadla.
Kedy ste si sama začali uvedomovať, že Vám pitie prerastá cez hlavu?
Trvalo to nejaký čas. Myslím si, že dcéra mala asi rok a pol. V priebehu prvého roka som si vôbec nepripúšťala, že mám nejaký problém. Nazdávala som sa, že všetci okolo mňa iba preháňajú.
Keď to začalo byť vážne, to si už musel všimnúť aj manžel..
Áno, začal si to všímať, ale stále veril, že to zvládnem sama, čo som mu aj sľubovala. Potom skúšal rôzne spôsoby, ako mi pomôcť. Napríklad, že budeme piť spolu, aby ma mal pod kontrolou. Dosť sme sa kvôli tomu hádali. Bola som schopná tvrdiť, že i keď som vypila liter a pol vína, nepila som nič. Dostali sme sa do bodu, že sme mali doma alkoholový tester, ktorý som často schovávala, aby mi nemohol dať fúkať. Bývali to až absurdné situácie. Občas som opitá začala piecť alebo som niekomu volala. Najhoršie bolo, keď som si chcela vydiskutovať veci so svokrovcami. Následná morálna opica bola extrémna.
Spomenuli ste opicu. Aké bolo pre Vás vytriezvenie?
Budila som sa o štvrtej ráno, pretože po vytriezvení som nemohla dobre spávať. Vždy som premýšľala, ako sa vlastne skončil večer. Spravidla som si nič nepamätala. Hanbila som sa. Budila som manžela, aby som zistila, či sa so mnou rozpráva, alebo nie, ako veľmi je nahnevaný… Občas som sa ráno tvárila, že sa nič nedeje.
A potom sa už všetko na zlomenú psychiku len nabaľovalo...
Ako ste sa dostali na liečenie?
Hrozilo mi, že prídem o dcéru, manžel sa chcel dať rozviesť. A aj ja som už mala strach, že sa sama z toho nedostanem, a nechcela som ďalej piť. Veľký bol aj tlak okolia. Všetky tieto aspekty nakoniec viedli k tomu, že som zavolala do zariadenia kvôli detoxu a nastúpila tam. Zo začiatku bolo odvykanie si od pitia peklo, ale dnes to považujem za najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Keď som hľadala rôzne možnosti liečby, dozvedela som sa o uzavretom stacionári, ktorý mi osobne pripadal lepší než ústavná starostlivosť, i keď je to ťažšie. Človek sa nachádza v jemu prirodzenom prostredí, rovno sa adaptuje na reálne situácie a zároveň je tam veľká podpora terapeutickej pomoci.
Ako vyzerala liečba v stacionári?
Stacionár má svoje pravidlá. Človek tam ráno príde, nasleduje skupinová terapia, relaxačné cvičenie, fungujú tam komunity, tematické skupiny i individuálna terapia. Dôležité bolo, že stacionár, v ktorom som bola
ja, bol uzavretý. Ľudia boli stále rovnakí, nemenili sa. Vo chvíľach, keď sa môžete o svoje skúsenosti podeliť s ostatnými, ktorí sú na tom v podstate úplne rovnako, z vás spadne obrovská záťaž, lebo vidíte, že nie ste jediný, kto zlyhal. Myslím si, že zle bolo to, že do liečby nebola zapojená rodina, pretože keď sa závislý vráti po liečbe domov, jeho okolie nevie, ako má k nemu pristupovať.
Dozvedela som sa o stacionári, ktorý mi pripadal lepší než ústavná starostlivosť, i keď je to ťažšie. Človek sa nachádza v prirodzenom prostredí, rovno sa adaptuje na reálne situácie a zároveň je tam veľká podpora terapeutickej pomoci.
Ako ste sa cítili, keď ste opúšťali stacionár?
V stacionári som strávila asi šesť alebo sedem týždňov. Určite som však odtiaľ neodchádzala s tým, že som už vyliečená. Vedela som, že to je len začiatok. Pokračovala som tak skupinovou, ako aj individuálnou terapiou. Ani teraz si nemyslím, že mám vyhraté. Abstinencia je celoživotná cesta a zároveň jediný liek na to, ako sa zbaviť závislosti.