Nedávny článok „Ukrajina a my“ som zakončil vetami: „Naše životy sa zmenia. Všetci sme v prvej línii. Pomáhajme, pomôžeme tým sebe.". Teraz budem pokračovať. Najskôr uvediem niekoľko potešujúcich správ: Drvivá väčšina Slovákov (podľa prieskumu Focusu viac než 85 %) je za prijatie utečencov z Ukrajiny. Nezostáva len pri slovnej podpore. Mnoho ľudí sa zapája do fyzickej pomoci (stavba tábora, ubytovanie, materiálna pomoc a pod.). Môžeme zachytiť mnoho príkladov obdivuhodného osobného nasadenia. V tomto článku však budem vnášať komplikácie, s ktorými si potrebujeme vedieť poradiť. Máme pred sebou najmenej štyri podstatné komplikácie.

Prvou komplikáciou je, že nadšenie z pomoci a zdvihnutie solidarity opadnú. Nevydržia na úrovni, ktorá je teraz. Utečenci pobudnú na Slovensku a v iných štátoch dlhší čas, ktorý nepotrvá pár mesiacov. Opadnutie nadšenia a solidarity je prirodzené. Nie je nutné hľadať vinníka. Opadnutie pozitívnych pocitov nie je ani dôkaz, že vývoj sa uberá zlým smerom. Emočné zdôvodnenie je častou chybou myslenia hlavne v emočne náročných situáciách.

Počas tohto obdobia môžeme ľahko nadobudnúť dojem, že naše problémy a starosti sú prehliadané. To je druhá komplikácia. Podstatná časť pozornosti médií, nás samých v rozhovoroch s druhými, na sociálnych sieťach, bude venovaná utečencom a ich príbehom. Budú nám brať pozornosť a pre niekoho to bude aj branie pocitu vlastnej dôležitosti. Ukrátene sa môžu cítiť matky samoživiteľky, hendikepovaní, osamotení a pod. Ľahko môžeme na niekoho zabudnúť. Potrebujeme si postrážiť, aby sme tých, ktorí sú v núdzi, nestavali proti sebe.

Treťou komplikáciou je, že všetci utečenci nie sú, samozrejme, anjeli a v núdzi a tiesni sa budú dopúšťať krádeží alebo iných prekročení zákona. Určite sa to objaví v médiách, ktorých prácou je upozorňovať na rôzne neprávosti. Aj fakticky je možné, že sa zvýši celková kriminalita, avšak s veľkou pravdepodobnosťou zostane na rovnakej relatívnej úrovni (percento kriminality zostane rovnaké voči zvýšenému počtu ľudí na danom území).

Štvrtá komplikácia znamená, že aj pre štátnu kasu to bude znamenať väčšie výdavky, než s ktorými počítala. Aj keby nebolo utečencov, sme v energetickej kríze. Teraz sa obidve krízy prepájajú a budú mať vplyv na našu životnú úroveň v najbližších rokoch. Opäť budeme v pokušení hľadať vinníka, pretože sa nebudeme mať tak bezstarostne ako predtým. Taktiež si nebudeme môcť dovoliť to, čo predtým. Nakoniec všetci budeme platiť za obidve krízy. Tu je namieste otázka, prečo nám to stojí za to, prečo sa dívať ďalej, než je horizont najbližších dvoch až troch rokov. Položme si krutú otázku, či by sa nám žilo spokojnejšie a lepšie, keby ľudia, ktorí k nám prišli, boli vopred zmasakrovaní na Ukrajine.

1) Prvým krokom zvládania je pripustiť si úzkosť, strach, obavy, ako bude, bez hľadania vinníka.

2) Druhým krokom po reakcii na ťažkú situáciu je adaptácia, prispôsobenie sa. Pýtam sa seba, čo môžem v tejto situácii urobiť, aby som zvládol/-la bežne fungovať, teda napriek všetkým hrôzam bol/a schopný/-á fungovať v bežnom živote, mal/a bežný rytmus: práca, priatelia, rodina, deti, voľný čas.

3) Tretím krokom je prosperita. Nemám na mysli nejaké čísla. Myslím na vytváranie osobného prospievania a perspektívy. To už situáciu vytváram, využívam ju na lepší život nielen pre seba.

Celé si to môžeme zapamätať pod akronymom RAP: R ako reakcia, napríklad úzkostná. A ako adaptácia (orientácia na bežný každodenný chod). P ako osobná prosperita, keď som schopný/-á dívať sa do diaľky.