10 Zář Príbeh o opici alebo príbeh o pravde a spravodlivosti?
Častou témou vo vzťahoch býva vnútorné meranie toho, ako sú spravodlivé, kto koľko toho robí v porovnávanie s tým druhým, počítame a sčítame, a najmä potom vyčítame.
Každý deň sa dostávame do situácií, nad ktorými sa prinajmenšom pozastavíme. Aj na to je tu naša linka pomoci – Záchranná sieť. Môžete sa na ňu obracať s čímkoľvek, s čím si neviete dať rady. V nasledujúcom príbehu riešia rodičia Dvořákovci starosti pri výchove ich dcérky Amálky. Obrátili sa preto na našu linku a svoj príbeh nám dovolili zverejniť. Na situáciu zareagovala aj psychologička Alexandra Slobodníková Čmáriková.
Ráno s opicou
Svadba je udalosť, ktorá sa koná raz za život. Alebo by sa aspoň mala. Preto ju treba náležite osláviť. U dievčat to platí stonásobne. Tie usporadúvajú večierky hneď po zásnubách, pri ochutnávkach torty alebo výbere šiat. Tou najdôležitejšou a najviac pripravovanou "jazdou" je zaručene rozlúčka so slobodou.
A presne tam zamieri mamička Lenka. Ona sama má už síce svadbu za sebou, ale jej kamarátku Soňu táto udalosť ešte len čaká. A to sa skrátka musí zapiť. Manžel Tomáš jej sľúbil, že sa postará o ich trojročnú dcérku Amálku, a dokonca sa ponúkol, že ju vezme na celovíkendový výlet s prespaním v novogotickom kláštore, kde pracuje jeden z lektorov Zdravej firmy, Peter Palušák. Na poslednom školení padol Tomášovi do oka a tiež si povedal, že Lenka určite príde až na ďalší deň ráno a bude mať poriadnu opicu. Aké pozorné! Nie všetko však dopadlo presne podľa plánov…
Ako to celé videl otecko
Dnes ide Lenka na rozlúčku so slobodou jej kamarátky. Ja ako ústretový manžel som sa ponúkol, že sa postarám o našu dcérku Amálku a zabavím ju i ďalšie dni, aby sa Lenka mohla poriadne vyspať z opice. No nie som partner snov? Myslím si, že áno. Môj heroický pocit zadosťučinenia mi však nevydržal veľmi dlho. Dnes popoludní sme boli s Amálkou na pieskovisku a v zápale hry sme zrejme nepili toľko, koľko by sme mali. Len čo sa za mamičkou zatvorili dvere a ona sa odišla baviť s kamarátkami, dostala Amálka horúčku a hnačku. Asi úpal. Perfektné! Ubytovanie som preto zrušil a s malou som zostal doma.
Ako sa však vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Keďže Amálka bola veľmi unavená, zaspala ešte pred ôsmou, čo znamenalo, že si v pokoji vychutnám Oktagon 25, ktorý dnes dávajú v televízii. Práve prebieha ten najnapínavejší moment, finálový zápas, keď sa z Amálkinej izby ozve: „Ocko, ocko!“ Nie som dvakrát nadšený z toho, že musím opustiť gauč a nechať zápasníkov bez môjho dozoru, ale priority sú jasné. Skôr, ako Amálka znovu zaspí, v televízii dávajú namiesto Oktagonu nejakú telenovelu...
„Môžeš ísť s Amálkou a urobiť jej to kakao? Ty si môžeš pospať dlhšie každý víkend.“ Ja som sa však venoval Amálke už včera a tiež chcem v nedeľu ráno ešte spať.
Na ráno si ani nemusím nastavovať budík, pretože ako každý iný deň, nám do postele v spálni skočí malá Amálka. Dožaduje sa kakaa a je jej jedno, že je nedeľa. Lenka je už síce doma, ale prišla až nadránom a rozhodne nemá chuť vyliezť z postele a chystať raňajky. Musí mať poriadnu opicu. Určite tajne dúfa, že raňajky urobím ja. Ja som sa však venoval Amálke už včera a tiež chcem v nedeľu ráno ešte spať. Preto zostávam ležať. Na to sa Lenka neudrží a v polospánku vraví: „Môžeš ísť s Amálkou do kuchyne a urobiť jej to kakao? Ty si môžeš pospať dlhšie každý víkend, ja chcem len dnes.“
Keď som sa však ani nepohol, pokračovala: „A vieš, že Žanetin Štefan berie malého vždy von, aby sa ona mohla vyspať? Nemôžete ísť napríklad nakúpiť?“ Amálka prestane poskakovať a spýta sa: „Prečo?“ Ešte predtým, než sa Lenka nadýchne a stihne čokoľvek odpovedať, poviem: „Pretože mamička s tebou nechce byť.“ Na to mi Lenka venovala iba dotknutý pohľad a nasledovalo ticho, ktoré trvalo celý deň. Nechápem, kde som urobil chybu. Veď som len povedal pravdu.
Ako to celé videla mamička
Nemôžem uveriť, že Soňa sa bude vydávať. S Jonášom chodia spolu už celú večnosť a on sa konečne rozhodol požiadať ju o ruku. Dnes večer má rozlúčku so slobodou, ktorú si rozhodne nedám ujsť, veď som už poriadne dlho nikde nebola. Tomáš ma prekvapil a ponúkol sa, že vezme Amálku na víkendový výlet, aby som sa mohla z prípadnej spoločenskej únavy poriadne vyspať. Prípravy mi zabrali dosť času – čím som staršia, tým je to horšie. Konečne som však pripravená vyraziť. Ešte božtek Amálke a Tomášovi a bežím.
Len čo vytiahnem päty z bytu, zavibruje mi esemeska - Amálke je zle, má úpal. Ťukám správu, či sa mám vrátiť, i keď tajne dúfam, že Tomáš sa o Amálku postará a ja si budem môcť dnešok užiť.
Len čo vytiahnem päty z bytu, zavibruje mi esemeska, kde sa píše, že Amálke je zle a pravdepodobne má úpal. Víkendový výlet sa preto ruší a Tomáš s ňou zostane radšej doma. Počas chôdze rýchlo ťukám do telefónu správu, či sa mám vrátiť, i keď tajne dúfam, že Tomáš sa o Amálku postará a ja si budem môcť dnešok užiť. Bola by škoda, keby som musela zostať doma. S dievčatami sme to plánovali tak dlho! Tomáš ma nakoniec uistí, že s Amálkou to zvládnu, a ja sa konečne môžem trochu uvoľniť a dať si prípitok. Počas večera sa stále ubezpečujem, že doma je všetko v poriadku. Tomášovi som napísala asi sedem správ. Odpovede som sa zatiaľ nedočkala. Určite zase pozerá Oktagon.
Domov sa vraciam až nadránom. Skôr, ako sa zvalím do postele, ešte skontrolujem malú Amálku. Spokojne spinká. Rýchlo sa osprchujem a potichu vojdem do spálne. Mám pocit, že som len na sekundu zavrela oči a už okolo nás poskakuje ten náš malý škriatok. „Kakao, kakao!“ vykrikuje dookola. „Povedz ockovi,“ šepnem a dúfam, že Tomášova ponuka, že sa o Amálku postará aj na druhý deň, aby som sa mohla vyspať, stále platí.
S Amálkou som každý deň a raz, keď si chcem po akcii pospať, mi Tomáš vyčíta, že nechcem tráviť čas s našou dcérou? Raz sa o našu dcéru stará on a hneď som tá najhoršia matka.
Vyzerá to však tak, že Tomáš vôbec nereaguje a ďalej mlčky leží. Keď Amálka neprestáva hulákať, začnem na Tomáša naliehať: „Môžeš ísť s Amálkou do kuchyne a urobiť jej to kakao? Ty si môžeš pospať dlhšie každý víkend, ja chcem len dnes. A vieš, Žanetin Štefan berie malého vždy von, aby sa ona mohla vyspať? Nemôžete ísť napríklad nakúpiť?“, skúšam už po niekoľkýkrát. „Prečo?“ spýta sa nechápavo Amálka. Kým stačím čokoľvek odpovedať, ozve sa Tomáš: „Pretože mamička s tebou nechce byť.“ Neveriacky sa na neho pozerám. To hádam nemyslí vážne. Ako môže vôbec toto vysloviť? S Amálkou som každý deň a raz, keď si chcem po akcii pospať, mi Tomáš vyčíta, že nechcem tráviť čas s našou dcérou? To je nefér! Raz sa o našu dcéru stará on a hneď som tá najhoršia matka. Celý deň sme sa nerozprávali, a kým sa mi neospravedlní, nehodlám na tom nič zmeniť.
Psychológ z Linky pomoci
Častou témou vo vzťahoch býva vnútorné meranie toho, ako sú spravodlivé, kto koľko toho robí v porovnávanie s tým druhým, kto koľko do vzťahu investuje, počítame a sčítame, a najmä potom vyčítame. Aj náš dnešný príbeh vlastne začína veľmi nádejne, Lenka odchádza stráviť večer s kamarátkami, trochu si užiť večer bez akýchkoľvek záväzkov a pripomenúť si staré dobré časy. Tomáš navrhuje výborné riešenie, a to výlet pre neho a Amálku, čo naozaj sľubuje pre Lenku možnosť odpočinúť si naviac.
Príbeh však končí konfliktom a mlčaním... Možno keby všetko vyšlo tak, ako malo a Amálka zostala zdravá, príbeh by končil inak, ale možno tiež nie, možno rovnako, najmä, ak by po návrate mal Tomáš pocit, že časť jeho práce je hotová a celú starosť o Amálku by presunul spať na Lenku, veď ona odpočívala doteraz a ja som sa tak snažil, mám právo si zas teraz vybrať voľno ja... Dalo sa urobiť niečo inak? Mám pre vás pár podnetov k zamysleniu, reflexii, a sami možno objavíte ďalšie…
Prvým z nich je dôvera smerom k partnerovi. Tomáš Lenke hovorí, že to s Amálkou zvládne, Lenka napriek tomu píše správy, overuje, na diaľku stráži, čomu určite dokážeme porozumieť, ale kladie nám to otázku, ako verím druhému, že si poradí, ako mu zverujem zodpovednosť, ako s ním počítam ako s rovnocenným partnerom. Na druhú stranu, ak poznám svojho partnera ako úzkostnejšieho, ako veľa času a práce ma bude stáť správa pred tým, ako zaspím: „Všetko je v poriadku, nemaj obavy, už spíme, uži si večer!". Čo sú pre mňa naozajstné vnútorné brzdy prečo neurobím jedno alebo druhé?
Ach, to ráno...Dobrá správa na tom, že sa Amálka dožaduje kakaa je jasná, našťastie je zdravá ako rybička! Zdá sa ale, že nikomu z rodičov sa to s ňou nechce osláviť! Ďalším podnetom k premýšľaniu je téma spravodlivosti. Tomáš napriek prísľubu, že sa o Amálku postará, aby sa Lenka mohla dospať, začne „počítať“: „Už som predsa toho urobil dosť a Lenka si celý večer len užívala, tak ráno môže kakao robiť ona, ja som sa predsa večer staral o chorú dcéru a sedel som doma! Nech si to „užije“ aj Lenka!“. A začne hrať hru, kto dlhšie vydrží...
Ako verím druhému, že si poradí, ako mu zverujem zodpovednosť, ako s ním počítam ako s rovnocenným partnerom?
Asi je dopredu jasné, že Lenka to nebude...Tu bol moment druhému čas a starostlivosť darovať, dopriať mu, napriek tomu, že veci nešli tak, ako som si predstavoval, snažiť sa porozumieť tomu, ako veľmi by som si užil možnosť dospať sa ja, ak by to bolo naopak... Lenka, ktorá vníma, že väčšia časť starostlivosti o Amálku je na nej, cíti nespravodlivosť: „Len raz za čas si chcem pospať a ani to nie je možné!“.
To prvé, čo ju napadne, je pripomenúť Tomášovi, ako to robia iní muži a že je vlastne normálne to po ňom chcieť... Tu prichádza na radu téma porovnávania a kritiky. Nikto nechce počúvať, ako to robia iní a ako to robia lepšie a naozaj ÁNO (počuli ste to už iste viackrát), porovnávanie vo vzťahu obvykle nenamotivuje druhého k zmene. Na to Tomáš zareaguje veľmi rýchlym protiútokom, a na Amálkinu otázku „Prečo?" odpovie odpoveďou, ktorú vníma ako pravdivú… ale… je naozaj takou? Nie je skôr obranou vo forme útoku? Je príliš zraňujúcou a zovšeobecňujúcou a určenou Lenke a nie Amálke. Rýchlosť, s ktorou prišla, naznačuje skôr emocionálny, než racionálny zdroj. Určite vás napadnú vety, ktoré by boli v danej situácii priliehavejšie…napr.: „Mama si chce pospať.".
Čo nám z príbehu o opici vyplýva? Skúsme pestovať vo vzťahoch dôveru, zverujme si zodpovednosť, nepočítajme, neporovnávajme, premýšľajme o tom, čo potrebujeme a otvorene o tom hovorme, hľadajme riešenie a hlavne, vo vypätých situáciách sa učme veľkoryso mlčať.
