Do jedného z našich livestreamov Nie ste v tom sami sme si pozvali kňaza a lektora Davida Petra Palušáka, s ktorým sa psychológ František Hroník zamýšľal nad komplexnou tematikou odpúšťania. Áno, naozaj je to skôr odpúšťanie, pretože ide o postupný proces, ktorý často nie je jednoduchý a nedôjdeme k nemu zo dňa na deň. Ako slovu odpustenie správne rozumieť a ako odpustiť aj veľké krivdy, pri ktorých si myslíme, že sa nedajú odpustiť, sa dočítate v rozhovore.

To, čo ste práve vymenovali, sú veľmi silné emócie. Hovorí sa, že je asi sedem základných deštruktívnych emócií človeka. Sme ľudia a nachádzame sa vo svete, ktorý nie je dokonalý, takže otázka chýb, nielen na nás samotných, ale i na druhých, v nás môže vyprovokovať dosť silné emócie ako sú nenávisť, krivda, hnev, zúfalstvo, závisť atď. Každá emócia nesie v sebe veľkú energiu, a preto je dobré priznať si, že je bežné, že keď nám niekto ublíži, hromadia sa v nás negatívne emócie. Potom sa však ponúka otázka, čo s tou emocionálnou energiou urobíme. Môžeme to otočiť proti sebe alebo druhému človeku, čím sa z toho stane deštruktívna energia, ktorá postupne zničí tak nás, ako možno aj toho druhého. Alebo tú nahromadenú energiu môžeme na niečo použiť. Na nejaký skutok, akt, nejaké riešenie… Veľa vecí v našich životoch je neutrálnych a ich pozitívny alebo negatívny vplyv závisí od toho, ako ich použijeme. Presne rovnako je to i s týmito emóciami. Na začiatku každého procesu v živote je dôležité priznať si, že je nejaký problém, a že v sebe cítim hnev.

V minulosti som už niekoľkokrát hovoril o psychosomatike, keď si môže človek privolať mnoho chorôb, i vážnych, ak bude v sebe potláčať negatívne veci a neprizná si ich. Je dôležité povedať si: „Áno, prežívam nenávisť, prežívam krivdu, prežívam neodpustenie a nespravodlivosť…“ Priznanie a uvedomenie si toho sú začiatkom každého procesu. Musíme si uvedomiť, že to nie je normálny stav a mali by sme to nejako riešiť.

1. Keď sa teda človeku podarí uvedomiť si situáciu a trochu odstúpiť od toho všetkého, môže pristúpiť k ďalšiemu kroku.

2. Tým je uzdravenie. Pokiaľ nedôjdeme k uzdraveniu, podľa skúsenosti bude človek stále šliapať do tej istej kaluže. Ak má napríklad dcéra otca alkoholika a neprejde procesom uzdravenia, bude ju tento typ prenasledovať i v budúcnosti a tiež si možno nájde muža alkoholika. Uzdravovanie je teda dosť dôležité.

3. A až po tomto kroku uzdravovania môžeme pokračovať ďalej, teda opätovným nadväzovaním vzťahu s danou osobou. Tam je potrebná spolupráca. Keď mi niekto ubližoval a ja som mu odpustil a uzdravil sa, tak na to, aby som s ním mohol opäť nadviazať vzťah, musí i on urobiť nejaké kroky. Posledným krokom môže byť teda budovanie vzájomnej dôvery.

Často máme mylnú predstavu, že odpustiť znamená hneď objať človeka, ktorý nás zranil, okamžite mať s ním dobrý vzťah, zabudnúť na to všetko, čo sa stalo. Potom sa stáva z odpustenia niečo veľké, na čo mnohokrát nenájdeme silu. Ako však hovorím, je to proces. Je dôležité nemyslieť hneď na ten tretí a štvrtý krok, na nadväzovanie vzťahov a udobrenie sa, ale na to, aby som ja mohol žiť slobodný život. Uvedomiť si, že ja si to zaslúžim. V zložitých situáciách je uzdravenie seba samého skutočná nutnosť, ale nie je uzdravenie bez odpustenia. To, že odpustíme, neznamená, že nesprávne konanie schválime alebo prijmeme. Nemávneme nad tým rukou. Vyrovnáme sa s tým, aby sme mohli žiť ďalej.