22 Zář O tom, keď sa koníček stane prácou so Simonou Szarkovou
„Všetko má svoje výhody aj nevýhody a myslím si, že toto je v športe asi tá najväčšia nevýhoda: často meníte prostredie a aj ľudí okolo seba a kamaráti a rodina sú väčšinou na inom mieste.”
Hoci dvadsaťosemročná Simona Szarková vyštudovala práva, v advokátskej kancelárii by sme ju hľadali zbytočne. Momentálne strieľa góly v najvyššej maďarskej hádzanárskej súťaži. Život profesionálneho športovca je však často náročnejší, než si ktokoľvek z nás dokáže predstaviť.
Ako ste sa dostali k hádzanej?
K hádzanej som sa dostala prostredníctvom svojho ocina, ktorý kedysi robil vedúceho hádzanárkam v meste, kde som vyrastala, a už keď som bola malá, hovoril, že ma dá na hádzanú.
Čím ste chceli byť ako malá?
Zverolekárkou, ale potom som študovala gymnázium a právo na Univerzite Komenského v Bratislave.
Kedy sa koníček stal vašou životnou náplňou?
Asi vtedy, keď som dostala prvú profesionálnu zmluvu, čiže asi v 16 rokoch. Neviem, či je to životná náplň, ale skôr sa z koníčka stala viac-menej práca. Samozrejme, že potom už vás nemotivuje len úspech, ale aj kariérny postup, lepšia zmluva, lepší tím atď.
Kde v súčasnosti hráte?
V najvyššej maďarskej súťaži, v tíme Mosonmagyaróvár KC.
Keď prišla ponuka zo zahraničia, zvažovali ste ju dlho?
Skôr než som odišla, mala som niekoľko rokov za sebou ponuku zo zahraničia. Chcela som však dokončiť školu, keďže to bola vtedy moja priorita. Nedalo sa to vyučovať externe, ale dalo sa to skĺbiť s klubom Most, ktorý je na profesionálnej úrovni. Je českým majstrom a hrá aj poháre. Tam som pôsobila 4 roky.
Potom som dostala ponuku z Nórska, do veľmi dobrého tímu, navyše Nórsko bolo vždy mojím snom, tak som neváhala. Odtiaľ som potom prestúpila do Maďarska.
Čo na to povedali doma?
Doma som sa rozhodovala sama, ale najviac proti bol môj ocino, lebo ma nechcel mať tak ďaleko.
,,Každý človek má nejaké starosti a niečo ho trápi. Život je väčšinou o tom, že jeden problém odoznie, ale objaví sa niečo iné. Dôležité je vedieť to spracovať, postaviť sa tomu a nerobiť z toho drámu."
Ak bolo Nórsko vaším snom, prečo ste sa nakoniec rozhodli prestúpiť do Maďarska?
V Nórsku bol život taký, že všetko fungovalo ako hodinky, všetko bolo na vysokej úrovni, aj ľudia boli uvedomelí… Avšak cítila som sa tam dosť sama, pretože v tíme boli samé Nórky, a hoci boli ku mne všetci milí a snažili sa mi pomáhať, bola to iná mentalita. Postupom času sa mi začalo veľmi cnieť za rodinou, bola som nešťastná, a to sa vo výsledku začalo prejavovať aj na mojich hádzanárskych výkonoch.
A ako ste sa aklimatizovali v Maďarsku?
Aklimatizovala som sa vcelku dobre, mám maďarské korene. Dedko bol Maďar, takže sme si mentalitou blízki.
Nie je vám i tak niekedy smutno?
Samozrejme, že je mi smutno. Všetko má svoje výhody aj nevýhody a myslím si, že toto je v športe asi tá najväčšia nevýhoda: často meníte prostredie a aj ľudí okolo seba a kamaráti a rodina sú väčšinou na inom mieste.
Aké je zloženie tímu, ste tam jediná Slovenka?
V tíme sú prevažne Maďarky, sme tam tri Slovenky a jedna Brazílčanka.
Čo jazyková bariéra?
Myslím si, že dnes už viac-menej každý ovláda základy angličtiny, ale určite sú ešte aj výnimky. V takom prípade sa dohovorím prostredníctvom niekoho, kto rozumie anglicky alebo slovensky.
Ako s vami komunikuje tréner?
Tréner rozpráva po maďarsky a to, čo potrebujem vedieť ja alebo čo sa týka priamo mňa, mi hovorí po anglicky. Zo začiatku to bolo nepríjemné a občas som napríklad na tréningu nevedela, čo mám robiť a keď som niečo urobila zle, bolo zle. Postupne sme si však našli cestu, ako komunikovať.
Ako rada trávite svoj voľný čas?
Voľný čas rada trávim so svojimi blízkymi, odpočinkom, v kine alebo doma pozeraním filmu či seriálu, s knihou a dobrým jedlom. Navyše veľmi rada cestujem.
Robíte to, čo vás baví na profesionálnej úrovni. Je niečo, čo vás trápi?
To neviem, asi nie…
Pýtam sa preto, lebo v našej agentúre sa dosť zaujímame aj o psychickú pohodu zamestnancov a propagujeme, že každý má právo mať problém. Často sa ľudí pýtame, ako sa majú, ale málokto prizná, že by mal nejaké ťažkosti.
Myslím si, že každý človek má nejaké starosti a niečo ho trápi. Život je väčšinou o tom, že jeden problém odoznie, ale objaví sa niečo iné. Dôležité je vedieť to spracovať, postaviť sa tomu a nerobiť z toho drámu. Mňa napríklad trápi, že je pre mňa ťažké skĺbiť život profesionálnej športovkyne s osobným životom. Zložité sú vzťahy na diaľku, veľa cestovania, sťahovania... Popri hádzanej by som taktiež rada pracovala aj v oblasti, ktorú som vyštudovala. Teda v oblasti práva. Avšak s hráčskym vyťažením a všetkými tréningami, čo máme, to skrátka nie je možné. Ďalším úskalím športu je to, keď sa človeku nedarí a nemá formu… Avšak ako som už povedala predtým. Všetko má svetlé aj tienisté stránky a je tam veľa pekných momentov, z ktorých sa človek môže tešiť.
